Naša inštitúcia ponúka výber 23 260 vzoriek plazov a obojživelníkov v našej zbierke konzervovaných tekutinami. Historicky sa „mokré“ zbierky používali na uchovanie celých exemplárov bez ohrozenia ich fyzickej integrity. Od 17. storočia vedci používali roztoky formaldehydu a etanolu na konzervovanie vzoriek ponorených v sklenených nádobách. Štúdium zbierok konzervovaných tekutinou je rozhodujúce v mnohých vedeckých štúdiách. Vzorky sa napríklad použili na výskum určitých chorôb, ich účinkov a spôsobu šírenia. Je úžasné, že vedci dokázali odhaliť patogény na koži vzoriek žaby zozbieraných už v roku 1888!
Je nevyhnutné, aby vedci pokračovali v zhromažďovaní a uchovávaní zvierat v múzeách. Z tohto dôvodu Chicago Academy of Sciences / Peggy Notebaert Nature Museum a ďalšie vedecké inštitúcie pracujú na zavedení nových techník pre udržateľnejšie postupy zberu. V Spojených štátoch federálne a štátne zákony upravujú, ako, kedy a na aký účel vedci zbierajú vzorky. Moderní zberatelia sa často rozhodnú použiť nesmrtiace techniky na štúdium druhov a spoliehať sa na digitálne technológie, ako sú zdieľané databázy a CT skenovanie, ktoré prinášajú nové svetlo do zbierok konzervovaných tekutinami a podporujú udržateľnosť.
Techniky uchovávania tekutín
Vzorky vtákov a cicavcov sa bežne plnia a sušia pomocou procesu známeho ako taxidermia. Pri tejto metóde prípravy sa zachová iba koža a lebka alebo možno celá kostra. Malé vzorky tkaniva sa môžu zachovať, ale nie celé zviera. Na druhej strane, vzorky plazov a obojživelníkov sa zvyčajne uchovávajú v sklenených nádobách ponorených do 70% až 95% roztoku etanolu. Táto technika umožňuje zachovať celý exemplár – kožu, kostru, svalové tkanivo, orgány, dokonca aj obsah žalúdka – a umožňuje vedcom študovať ich po mnoho desaťročí po ich odbere.
Mnoho typov vzoriek sa môže uchovávať v etanolovom roztoku. Týmto spôsobom sa zachovala väčšina našej herpetologickej zbierky (exempláre plazov a obojživelníkov), ako aj väčšina pavúkovcov (pavúkov), rýb, niektorých mäkkýšov a dokonca aj niektorých cicavcov. Ak existujú také výhody zachovania exempláru ako celku, prečo nie sú takto konzervované všetky exempláre? Aby sa vzorka uchovala dlhodobo, musí sa do nej najskôr vstreknúť fixačná chemikália, ako je formaldehyd. Toto nastaví vzorku tak, aby sa zabránilo znehodnoteniu. Zistilo sa však, že táto chemikália narúša presnú analýzu DNA týchto vzoriek. Komunita zbierok prírodnej histórie sa snaží nájsť spôsoby, ako umožniť spoľahlivú extrakciu DNA a alternatívy na uchovanie.
Správne označenie je tiež nevyhnutné na vysledovanie vzorky späť k jej samotnému pôvodu. Každá vzorka je označená štítkom odolným voči etanolu, ktorý obsahuje jej katalógové číslo a kedy a kde bola vzorka odobratá. Niekedy je tu zaznamenané aj meno vedca, ktorý exemplár zozbieral.
Zber udržateľne
Naše životné prostredie je citlivý systém vzájomných prepojení. Ľudská činnosť, vrátane minulých zberateľských praktík, môže nebezpečne ovplyvniť prírodu a jej štruktúru. V minulosti raní prírodovedci zbierali bez rozdielu a často deštruktívne. Zatiaľ čo ich práca bola základom múzejných zbierok, ktoré dnes používame, súčasní vedci podporujú osvedčené postupy pre udržateľnejšie zbieranie. V Spojených štátoch federálne a štátne zákony prísne regulujú zákonný zber vzoriek vrátane plazov a obojživelníkov. Postupy udržateľného zberu sa opierajú o podrobné znalosti o ekológii a stave ochrany druhov. Týmto spôsobom sa vedci snažia minimalizovať negatívne dopady na populácie voľne žijúcich živočíchov.
Inovácie v oblasti konzervácie
Aby sa predĺžila životnosť zbierok konzervovaných tekutinou a aby boli ich dôležité údaje dostupnejšie, vedecké inštitúcie nachádzajú inovatívne spôsoby digitalizácie a zdieľania údajov o vzorkách. Múzeá vytvárajú obrázky vzoriek konzervovaných tekutinou vo vysokom rozlíšení pomocou stláčacích škatúľ. Tieto nástroje umožňujú, aby vzorka zostala pri fotografovaní ponorená v etanole, aby sa zabránilo fyzickému poškodeniu. Vedci zdieľajú informácie o vzorkách prostredníctvom online databáz, ktoré môžu používať výskumníci na celom svete. Medzi ďalšie inovatívne postupy patrí použitie röntgenových lúčov a CT skenovania na vytvorenie vysoko detailných 3D modelov vzoriek konzervovaných tekutinou.
Iné spôsoby konzervácie
Plazy a obojživelníky možno zachovať aj inak. Príprava a konzervácia kostry vzorky umožňuje vyšetrenie kostí zvieraťa. Pancier korytnačky je súčasťou jej kostry – skúmanie vnútrajška panciera ukazuje, ako stavce a rebrá v skutočnosti tvoria kostru panciera zvieraťa.
Aby bolo možné ukázať, ako zviera vyzeralo v živote s exemplárom, musí sa vytvoriť pripevnený exemplár podobný životu. Plazy, ako sú hady, korytnačky a aligátory, môžu byť taxidermiované. Na vytvorenie namontovaného exempláru musí taxidermista porozumieť kostrovému a svalovému systému konkrétneho typu zvieraťa, musí byť schopný rekonštruovať vnútorný rám držiaka a tiež poznať správanie sa typu zvieraťa, s ktorým pracuje. s cieľom vytvoriť exemplár podobný životu. Taxidermisti zvyčajne rozvíjajú špecializáciu v jednej skupine zvierat; čím viac sa dozvedia o telách a správaní cicavcov, vtákov alebo plazov, tým efektívnejšie sú pri vytváraní pripevneného exempláru tejto skupiny.
Jazyk
